TOMÁŠ HALÍK O MODLITBE

            Biblia nám opisuje Ježiša, keď sa modlí, ako vzhliada nahor, k Otcovi. Ježišovo vzhliadnutie k nebu je výrazom modlitby. Modlitba je opakom mágie. Mágia sa snaží manipulovať s Bohom, podriadiť Boha svojej vôli. Modlitba, naopak, znamená otvoriť sa Božej vôli, dať sa k dispozícii Božej moci. Najvlastnejším výrazom toho je prosba: Nie moja, ale tvoja vôľa nech sa stane.

            Vzhliadnuť nahor tiež znamená vedieť sa na chvíľu odpútať od čisto „horizontálneho“, „technického“ pohľadu na svet. Získať odstup, nadhľad – a zároveň – čo je ešte ťažšie – získať aspoň na chvíľu odstup a vnútornú slobodu od všetkého, čo mnou momentálne zmieta. Od svojich nálad a nespracovaných emócií, každodenných starostí a bezprostredných zážitkov.

            Nie, nemôžem, a ani nemám toto všetko násilne potláčať alebo pred tým utekať – ale mal by som sa naučiť to na určitú dobu „dať do zátvorky“. Mal by som sa učiť chápať, že sú problémy, ktoré momentálne nemôžem vyriešiť, že sú pocity a starosti, ktorých sa nemôžem zbaviť – nemôžem im uniknúť, „vyskočiť z nich“, ale že ich môžem „prerásť“.

            Modlitba takto často pripomína výstup na horu. Tam, dolu, zúri búrka, blýska sa a leje ako z krhly. To nemôžem zastaviť ani ovplyvniť, ale môžem v modlitbe vyjsť tak vysoko, že sa to bude diať „podo mnou“ a ja budem aspoň na chvíľu „nad tým“. Musím sa samozrejme vrátiť do údolia všednosti a znova sa s tým všetkým stretnúť – podobne ani apoštoli si nemohli na hore Tábor vystavať tri stánky a natrvalo sa „kúpať vo svetle Božej slávy“.

            Pohľad nahor mi pomáha tiež uvedomiť si: „som videný“, „som milovaný“. Zotrvať v tomto vedomí je ako keď sa vo chvíli oddychu vystavujem lúčom slnka.